Knižná revue

Knižná revue

Námestie SNP 12
812 24 Bratislava
02/204 73 514
0918 640 831
krevue@litcentrum.sk

šéfredaktor:

Mgr. Matúš Mikšík

miksik@litcentrum.sk

Logo fb

Nové číslo

 

 

   

 

 

 

 

Z tvorby Matúša Maťátka

Správa

23. 02. 2017 13:09

 

Prvý tohtoročný BRaKfast a štrnásty v poradí sa konal ako zvyčajne v Goetheho inštitúte a jeho hosťom bol ilustrátor a grafik Matúš Maťátko. O mesiac, presne 22. marca, bude rozprávať o svojej tvorbe Miloš Kopták.
 

Stav poznania

Správa

23. 02. 2017 12:26

 

Dvojica autorov – Juraj Novák a Richard E. Pročka – sa rozhodli, že Nitranom otvoria oči. Dali dokopy publikáciu, prostredníctvom ktorej chcú dosiahnuť to, aby ľudia zdvihli zrak z chodníka nahor, aby sa pozreli na fasády domov a pochopili, že to stojí za to. Knihu prezentovali v nitrianskom kníhkupectve Pod Vŕškom.

 

 

Svetové čítanie

Správa

23. 02. 2017 11:41

 

 

 

 

Dnes vychádza Knižná revue 2!

Správa

23. 02. 2017 11:25

vo februárovom čísle nájdete napríklad:

- ohliadnutie vydavateľov za rokom minulým i ich plány na ten aktuálny (ďalším vydavateľstvám poskytneme priestor v marcovej KR)

- dvojstranu, venovanú jubilujúcemu Antonovi Hykischovi s laudatiom od Igora Hochela a recenziou Eleny Ťapajovej na Hykischov nový román Verte cisárovi

- rozhovor s legendou slovenskej literárnej kritiky Vladimírom Petríkom

- esej Beáty Belákovej o knižke etnologičky Kataríny Nádaskej Rok v slovenskej ľudovej kuchyni

- tematický blok s recenziami svetových románov (Ian McEwan – Právo na život, Kristin Hannah – Slávik a iné)

- v recenznom bloku napríklad texty o Moruši Iboje Wandall-Holm alebo Fragmente (rytierskeho) lesa Ivana Štrpku

- dvojstranu venovanú poézii Laca Novomeského

- recenziu nového vydania Neviditeľných miest Itala Calvina od Františka Hrušku

a samozrejme ďalšie aktuality, komentáre, recenzie...

jednotlivé texty nového čísla KR budeme postupne zverejňovať na fb stránke Knižná revue a webe www.kniznarevue.sk

prajeme príjemné čítanie

Návod na drsný, ale pekný život

Správa

21. 02. 2017 10:04

 

Manuál pre upratovačky / Lucia Berlin / Preklad Aňa Ostrihoňová / Inaque 2016


Lucia Berlin je zaujímavá žena a výborne píše. Teda, bola to zaujímavá žena – zomrela totiž pred dvanástimi rokmi. Takýto dojem však vo vás vyvolá jej zbierka poviedok Manuál pre upratovačky, ktorá v skutočnosti nie je žiadnym návodom, ako sa stať dobrou upratovačkou. Je iba ak manuálom, ako prežiť v šťastí a bez ujmy na zdraví naplnený život v prípade, že ste talentovanou, originálnou ženou, ktorá nezapadá do žiadnej škatuľky. Ak sa vymykáte akýmkoľvek normám, chcete písať, a pritom musíte živiť štyroch synov. Ak vám život pripraví sústavu prekážok v podobe zdravotných problémov (skolióza v ranom detstve zhoršujúca sa s vekom), detstva v prísnej katolíckej škole – kde sa vám spolužiačky posmievajú a ignorujú vás a mníšky si šepkajú, že ste „protestantka“–, problematické rodinné zázemie s komplikovanou, duševne labilnou alkoholickou matkou, deviantným starým otcom, zubárom, ktorý vás straší a sexuálne obťažuje – a k tomu všetkému strýko alkoholik, ktorý v opitosti zrazí chlapca so psom a nezastaví, sestra zomierajúca na rakovinu, a neskôr váš vlastný alkoholizmus a nevyspytateľní životní partneri – bohémovia a narkomani.

Finančné problémy a málo lukratívne zamestnania, ktoré vám neprinášajú ktovieaký spoločenský status, sú len sprievodným javom všetkých vašich trápení. Vlastne nie, niečo z toho je osud, a niečo vaša vlastná voľba – pretože sloboda je to, čo si ceníte zo všetkého najviac a čomu všetko vo svojom živote podriaďujete. Bez výhrad. Radšej zle platená práca zdravotnej sestry, práca na nemocničnej pohotovosti, džob upratovačky či učiteľky, než kompromisy v tom, čo je pre vás dôležité. Popritom všetkom však môžete písať a nemusíte sa na nič hrať. Inými slovami – žijete slobodne, aby ste mohli písať, a píšete, aby ste sa cítili slobodná. Nič to, že vaše žitie sa neodohráva v luxuse a bielizeň si chodíte prať do lacných verejných práčovní na periférii mesta, kde vám spoločnosť robia len alkoholici, Indiáni a podivné existencie. To všetko má pre vás význam, pretože všetko vám poslúži ako matéria na ďalšiu poviedku. Čím horší je váš život, tým lepšie môžu byť vaše poviedky. A zo všetkého zlého sa vypíšete, takže písanie zas spätne robí váš život lepším. Preto ani nereptáte. Nič, čo mohlo byť v skutočnosti deprimujúce, neznie v knihe Lucie Berlin deprimujúco. Je to len realita na papieri.

Lucia Berlin (rodená Lucia Brown) uverejnila počas svojho života sedemdesiatšesť poviedok, v zbierke Manuál pre upratovačky – tak sa volá aj jeden z textov – je ich dvadsaťdeväť. Všetky sú viac alebo menej (skôr viac, ako menej) autobiografické, a všetky sú výborné. Lucia Berlin vás vtiahne do svojho života a vy máte chuť prežiť život taký istý, hoci vlastne nevidíte nič, po čom by – logicky vzaté – mohol človek túžiť. Choroby, chudoba, detské outsiderstvo, incest, drogy, odvykačky, takmer zrealizovaná neželaná interrupcia v akejsi špinavej mexickej diere, matka, ktorá vám celý život ubližuje. Dá sa pochopiť, čím je to všetko také príťažlivé? Je to vďaka autorke, ergo hlavne protagonistke, ktorá má schopnosť (aké banálne!) nachádzať, napriek všetkému, radosť zo života. Schopnosť vyrozprávať veci tak, že to pôsobí upokojujúco až katarzne. V textoch je aj humor, ale z hlavnej hrdinky vyžaruje predovšetkým obrovská ľudská sila. Ísť ticho svojou cestou, nenechať sa zlákať bohatstvom, zachovať si dôstojnosť v každej situácii a všetko pravdivo zapisovať. Nie otravne, denníkovo, len to podstatné, lebo v živote Lucie Berlin – tak, ako aj v našich životoch – sa odohráva veľa podstatného. Veľmi plasticky pred nami ožíva Amerika 50. a 60. rokov, ale tiež 90. roky minulého storočia, no hlavná hrdinka pôsobí, akoby celý čas nezostarla. Dokonca aj v poviedke B. F. a ja, ktorej protagonistka si telefonicky objednáva remeselníka na vykachličkovanie kúpeľne, rozprávačka vraví: „Mám veľmi pekný hlas. Som silná žena, dokonca niekedy zákerná, ale všetci si myslia, že som veľmi láskavá vďaka svojmu hlasu. Zniem mlado, hoci mám sedemdesiat.“ Naozaj, „Lou“ vo svojich poviedkach až do úplného konca „znie mlado“.

„Lucia Berlin bola dlho prehliadaná ako jedna z najlepších amerických poviedkárok a čitateľ mi dá za pravdu po niekoľkých úvodných stranách... Štipkou zmyslu pre humor tých, čo prežili, pripomína Raymonda Carvera a presvetľuje tak aj tie najtemnejšie kúty ľudskej duše,“ napísal o nej Joseph Errico v americkom magazíne Nylon. Nie nadarmo ju prirovnávajú k Čechovovi – jej literárnemu vzoru – a k ďalším majstrom poviedkového žánru: Alice Munroovej či Williamovi Trevorovi. „Nepoznám nikoho, kto by poviedky Lucie Berlin nechcel čítať,“ tvrdí dokonca Stephen Emerson, ktorého doslov nájdeme aj v slovenskom vydaní.

Na záver zbierky je zaradený text s názvom Počkaj chvíľu – kniha chronologicky mapuje spisovateľkin život od detstva v baníckych mestách na americkom Stredozápade, roky prežité v čilskom Santiagu, cez jej tri manželstvá, celoživotné peripetie s alkoholom, až po starobu v poslednej poviedke Návrat domov. Je napísaná v prvej osobe a hrdinka, pozorujúc na prednej verande svojho domu vrany, len tak, akoby mimochodom, spomenie, že má zapojený prenosný kyslík: „Zvyčajne sedávam na zadnej verande, kde mi dosiahnu bežné hadičky.“

V predposlednej poviedke Počkaj chvíľu nám po svojom búrlivom živote ponúka upokojenie, „zamyslenie“ nad smrťou. „Čas sa zastaví, keď niekto umrie. Samozrejme, že sa zastaví pre mŕtvych, možno, ale pre pozostalých sa čas zblázni. Smrť prichádza priskoro. Zabúda na príliv, predlžujúce alebo skracujúce sa dni, na mesiac. Roztrhá kalendár. Nesedíte za stolom alebo v metre, nepripravujete večeru pre deti. Čítate si časopis People v čakárni pred operačnou sálou alebo sa trasiete na balkóne, kde celú noc fajčíte jednu od druhej. Dívate sa do prázdna, sedíte vo svojej bývalej detskej izbe, kde na stole stojí glóbus. Irán, Belgické Kongo. Najhoršie je, keď sa vrátite k svojmu bežnému životu, všetka rutina, míľniky dňa pôsobia ako nezmyselné lži. Všetko je podozrivé, trik na naše utíšenie, na to, aby sme sa učičíkali do pokojnej nemilosrdnosti času.“

Leah Greenblatt v Entertainment Weekly v súvislosti s posmrtne vydanou zbierkou vraví: „Lucia Berlin je možno najzaujímavejší človek, ktorého ste nikdy nestretli...“ Ak sa čudujete, prečo ste túto výnimočnú autorku doteraz prehliadli, nič to, nanovo ju objavili aj v jej vlasti: „Jej poviedky idú hlboko, na dreň a na dno miest, nálad a myslí“, zhodnotil Manuál pre upratovačky Dwight Garner v New York Times. Spisovateľská kariéra Lucie Berlin prebiehala na periférii, dnes ju ale považujú za literárneho génia.


Iris Kopcsayová

              staršie