Knižná revue

Knižná revue

Námestie SNP 12
812 24 Bratislava
02/204 73 514
0918 640 831
krevue@litcentrum.sk

šéfredaktor:

Mgr. Matúš Mikšík

miksik@litcentrum.sk

Logo fb

Nové číslo

 

 

   

 

 

 

 

O knihách Bindzára a Bodnárovej

Správa

11. 04. 2017 09:56

V Café Berlinka SNG sa opäť stretli literárni kritici a kritičky, aby v rámci cyklu debát Lierárny kvocient hodnotili dve knihy pôvodných slovenských autorov, resp. v tomto prípade jedného autora a jednej autorky. Predmetom diskusie - ktorá má podtitul O knihách bez obalu - bola tentoraz kniha Juraja Bindzára Mlčky a krátko (Orman), nachádzajúca sa aj vo finálovej desiatke Anasoft Litera - a fragmentárny román Jany Bodnárovej Náhrdelník / Obojok (Trio Publishing). Diskusie, ktorú už tradične moderovala Marta Součková sa ďalej zúčastnili Peter Zajac, Peter Darovec a Gabriela Magová.
Pre Martu Součkovú vyvoláva kniha Juraja Bindzára viaceré otázniky. Keďže sa autor inšpiroval postavou reálneho šachového majstra Richarda Rétiho, rodáka z Pezinka, kniha bola už kdesi zaradená aj medzi literatúrou faktu, no literárni vedci diskutovali o tom, na čo autorovi táto skutočná postava z našej histórie poslúžila a do akej miery pri písaní využil tému šachu. Zhodli sa, že o šach vlastne nešlo, pokojne ho mohol nahradiť hoci aj tenis. Réti poslúžil len na "spojenie" jednotlivých historických postáv.
Podľa Petra Zajaca máme pri oboch hodnotených knižkách dočinenia s knihami, ktoré sa pozerajú na dejiny inak, ako predchádzajúce prózy iných autorov. Obaja, Bodnárová aj Bindzár, si vybrali tému židovstva.

Autor vytvára zátišia
Zajac sa vrátil aj k dvom naposledy hodnoteným knihám, Konválii Denisy Fulmekovej a ku knihe Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom, keďže boli v niečom tematicky podobné. Kým pri Denise Fulmekovej bolo podľa neho ťažšie zaradiť, či išlo o fikciu alebo o denníky - skôr by hovoril o záznamoch, „stále je to literatúra, ktorá vychádza z nejakej skúsenosti“, Lavríkov román nazval živými obrazmi - obrazy či postavy uňho ožívali. „Iné očakávania budeme mať od živých obrazov ako od záznamov,“ povedal. V prípade Bindzárovej knihy mal Zajac problém s tým, že autor knihu v úvode označil za baladu, čiže žánrovo ju vymedzil, ďalej hovorí o legendách a mýtoch či dokonca o románe – „lenže medzi legendami a mýtmi a baladou je dosť rozdiel“, povedal. Autor s nami podľa neho hrá hru, jeho text niečím je a niečím nie je. Najprv mal pocit, že autor „vie vytvárať zátišia“, "vie neživý život oživiť", ale potom ho niečo v texte začalo iritovať a vyskytli sa v ňom dokonca chyby a nepresnosti. Nevedel, či ide o zámer autora, alebo ide o jeho neporiadnosť, napokon usúdil, že išlo o "nedbajskosť". Prekážalo mu tiež, že kniha je zabývaná biografickými postavami, ale ocitajú sa v situáciách, v ktorých by sa v skutočnosti nikdy neboli ocitli.
Darovec sa hneď v úvode diskusie knihy zastal, nechcel aby k nej boli nespravodliví a navádzali na „negatívne rozprávanie o nej“. „Zátišia“ sa mu na prvých päťdesiatich stranách zdali uveriteľné, veľmi vydarené, s čím ostatní súhlasili, no neskôr sa text zmenil, čo diskutéri pripísali aj tomu, že autor prostredie Pezinka dôverne pozná, zatiaľ čo prostredie Moskvy či iné prostredia už nie, a to sa na texte odrazilo.
Podľa Darovca je Réti dostatočne exkluzívnou postavou na to, aby sa autorovi o nej oplatilo písať.
Podľa Gabriely Magovej autor postupne vyťahuje jednotlivé historické postavy, pretože ho fascinuje, že sa skutočne mohli stretnúť. Po prečítaní knihy mala dojem, že Réti bol „nejaký autistický blázonko, ktorý si nevedel nájsť miesto vo svete“. Podľa vikipédie však budil iný dojem, v roku 1925 dosiahol dokonca svetový rekord v simultánke naslepo.

Čítali s vikipédiou
Součková neočakávala, že sa dozvieme, ako prebiehali jednotlivé šachové partie, je jej jasné, že to nie je kniha o šachu, no autor podľa nej málo vyťažil z dejinnosti a pri prezentovaní postáv mala pocit literárneho bulváru, ich charakteristiky podľa nej spejú k „hromade bizarností“ na prvoplánové upútanie čitateľa.
Zajac pripomenul, že Bindzár je divadelník a jednotlivé zaujímavosti vyťahuje podľa vlastnej ľubovôle. „Mne sú Bindzárove knižky sympatické svojou robustnosťou,“ povedal. Aj posledná kniha sa podľa neho číta dobre, začiatok sa dobre sa rozbieha. Darovec aj Magová si pri čítaní zobrali na pomoc vikipédiu, aby sa o Rétim dozvedeli viac, museli „gúgliť“ a Zajac odporúča čitateľom, aby si ju tiež takto prečítali. Podľa neho je knižka príliš málo fantazijná. Aj podľa Magovej je prvých 50 strán vynikajúcich, Darovec dokonca zažartoval, či knihu nepísali dvaja ľudia, pretože „neskôr sa z nej niečo vytratilo“. Magová to zhodnotila ako únavu redaktora. Textu vyčítali aj to, že autor bez logiky prechádzal z rozprávania v prvej osobe do tretej osoby, čiže podľa nich nezvládol text naračne.

Bodnárovej text je kultivovaný
Bodnárová podľa Součkovej trošku jasnejšie ako Bindzár naznačuje, že ide o fikciu. Hoci sa inšpirovala skutočnou postavou maliara Ernesta Špitza, ktorému sa kedysi venovala ako kunsthistorička, v románe sa postava volá Imro.
Diskutéri sa zhodli, že v prípade Bodnárovej ide o veľmi kultivované písanie, Magová však mala miestami pocit, že autorka „napĺňa nejaký program“, niekedy bol text až veľmi učesaný a korektný.
„Poviem niečo, čo nebude celkom prívetivé voči tomuto románu, ale pripisujem to sebe ako svoju čitateľskú nedostatočnosť. Je to napísané kultivovane, je to pekne zoradené, a napriek tomu som sa stále nevedel chytiť,“ povedal Peter Zajac. Podotkol, že podobný zážitok mal kedysi z prvej knihy Dušana Dušeka Strecha domu, ktorú dokonca vo vydavateľstve Smena sám redigoval. „Mal to postavené na jednej úrovni ako monochróm, akokeby to bol jeden zvuk v tej istej dĺžke. Potom sa naučil písať tie texty tak, že menil tempo výpovede, malo to sínusoidný charakter - čo bolo dôležitejšie, urobil tak, aby to vyznelo ako dôležitejšie,“ povedal Zajac. Bodnárovej text označil za pre seba „trošku bezpríznakový“.
Darovec zas nechcel, aby to vyznelo "genderovo neúcitovo", ale Bodnárovej textu budú podľa neho viac rozumieť ženy. „Moja mužská stránka mi zabraňuje mu rozumieť, aj hlavná mužská postava má feminínne črty, hovorí sa o ňom že je taký dievčenský.“ V opozícii stoja podľa neho dejiny, ktoré sú považované za „rachotiaci mužský svet hromtĺkov“. Součková mu oponovala, podľa nej sa u Bodnárovej mužsko-ženský svet vyrovnáva. Nesúhlasí, že by išlo ženský román a že by ženské postavy boli výraznejšie. „Jane Bodnárovej sa veľmi naliehavo podarilo vyjadriť vracanie sa totalít, na rozdiel od Bindzára,“ povedala Součková. Podľa Magovej však šlo v niektorých epizódach už len o povinnú jazdu, najmä pri opise udalostí šesťdesiateho ôsmeho roku. „Materiál akoby sa unavil,“ povedala.
Podľa Darovca aj Bodnárová, podobne ako Bindzár, strieda v rozprávaní prvú a tretiu osobu bez zjavného kľúča, no u nej to nepôsobí rušivo.
Podľa Zajaca je u Bodnárovej svet „ženského interiéru veľmi minuciózny“, je veľmi jemne popísaný, kým u Bindzára je – obrazne povedané – na stole divina ako pri holandských zátišiach, u Bodnárovej „perá z bažanta netrčia“, možno sú tu „nejaké ihelníky“, povedal. Pri opisovaní mužského sveta autorka podľa diskutujúcich skĺzla občas k publicizmu. Zajac sa domnieva, že pri opise historických scén je ťažké docieliť, aby jazyk nebol banálny, triviálny. „Ona s tým má troška problém,“ zhodnotil. Součková zas, naopak, mala problém s ornamentalizáciou jazyka na niektorých miestach. „Tam, kde sa snažila vytvoriť metaforu alebo lyrizovala, tam to zlyháva. Akonáhle sa usilovala vytvoriť metaforu, tam to pre mňa nebolo presvedčivé,“ povedala.
„Jediné miesta, ktoré mi prekážali, boli tie, kde to bolo dopovedané a kde bol návod na to, čo si mám myslieť,“ zhrnula Magová. Podobný názor mal aj Darovec, ktorý takýto návod videl už v názve: Náhrdelník / Obojok.
Magová však na záver oba tituly vyzdvihla: „Myslím si, že sme vyzneli trocha kriticky, ale obe knihy stoja za to, aby si ich kde-kto prečítal, obidve boli napísané z nadšenia a zápalu pre vec. Sú zaujímavé.“ Podľa Darovca, nech by obom knihám čokoľvek vytýkali, nejde o elementárne veci, ale o výhrady „z vyššieho poschodia“. „Sú to knihy, ktoré si zaslúžia rešpekt, nepochybne,“ uzavrel. Součková síce neprijala spôsob „bulvarizácie dejín“ u Bindzára, ktorý je na jej vkus lacný, všetci sa však zhodli, že obe prózy sú zaujímavým príspevkom k historickej téme, bez toho, že by kopírovali texty, ktoré sa u nás objavili v minulosti.

Iris Kopcsayová

Foto autorka

 

Komenského zbierka kníh

Správa

04. 04. 2017 13:36

Tohtoročnú Komenského zbierku kníh zorganizovala pri príležitosti mesiaca knihy Univerzita Komenského v Bratislave (UK). Zbierka priniesla 1928 kníh pre deti a mládež, 22 DVD s detskými rozprávkami či CD s pesničkami pre najmenších, ale aj veľkého plyšového slona.

Zbierka prebiehala vo všetkých fakultných knižniciach UK, t. j. 12 bratislavských a 1 martinskej, počas dvoch marcových týždňov – od 13. do 24. marca 2017.

(viac)

Patrick Ness v Martinuse

Správa

31. 03. 2017 09:55

Britsko-americký autor kníh pre mládež Patrick Ness sa dnes predstavil čitateľom a čitateľkám v bratislavskom Martinuse na Obchodnej. S publikom, v ktorom prevažovali tínedžeri a tínedžerky hovoril o svojich knihách Sedem minút po polnoci (známa aj v českom preklade ako Volání netvora), My ostatní tu len tak žijeme a najmä o svojej novej knihe Niečo viac, ktorá práve vyšla v slovenskom preklade vo Vydavateľstve Slovart. Mladých svojimi odpoveďami pobavil. Na otázku, aké má koníčky, zažartoval, že hrá na mačacej harmonike, teda na harmonike vyrobenej z mačky. Keď mal totiž pre britskú encyklopédiu Who is who odpovedať na otázku, aké má hobby, vymyslel si takúto odpoveď, aby otestoval, či budú publikovať aj úplnú hlúposť. Jeho odpoveď naozaj vytlačili. Úspešný autor, ktorého knihu 7 minút po polnoci podľa jeho vlastného scenára aj sfilmovali, potom podpisoval knihy svojim početným fanúšikom a fanúšičkám.

 

Iris Kopcsayová

Tri plus jeden v literárnej kaviarni

Správa

30. 03. 2017 14:59

V rámci podujatí Mesiaca knihy predstavili v literárnej kaviarni Knižnice Ružinov svoju tvorbu tri súčasné slovenské spisovateľky – Jana Šimulčíková, Viera Švenková a Dagmar Wagnerová-Škamlová. Túto trojicu moderátorsky „usmerňoval“ spisovateľ Ivan Szabó a hrou na fujaru i spevom prispel Milan Rusko. Dvere do literárnej kaviarne „otvoril“ moderátor Ivan Szabó príbehmi o bratislavskej kaviarenskej bohéme. Prácu troch spisovateliek dobre poznal, a tak prítomných výstižne informoval o ich literárnej tvorbe. Napr. pri poetke Jane Šimulčíkovej upozornil aj na jej knihu s vojnovou tematikou Cestovanie časom, v ktorej príbeh dopĺňajú faktografické údaje z pera historika. U Viery Švenkovej zdôraznil široký repertoár jej literárnej tvorby a pristavil sa pri knihe Hory na dosahHra o perly. Dagmar Wagnerovú- Škamlovú predstavil nielen ako úspešnú autorku kníh pre deti (napr. Zaľúbená esemeska), ale aj vtipnú humoristku v knihe Potykajme si, Eros! (vyšla už v 2. rozšírenom vydaní). Charakteristiky literárnej tvorby spestrili ukážky z najnovších prác autoriek, ako aj ich odpovede na zvedavé otázky moderátora na tému, ako a kedy začali písať, kto je ich literárny vzor, kedy tvoria – či sporadicky, alebo systematicky ... A tu je jedna z odpovedí za všetky: „Píšem len vtedy, keď ma kopne múza“. Ružinovská literárna kaviareň mala vysokú návštevnosť a zaznamenala úspech, čo knižnicu povzbudilo a motivovalo do prípravy ďalších programov.

 

Vile Kláre má priniesť šťastie jadeitové jabĺčko

Správa

27. 03. 2017 18:15

V bratislavskom Martinuse pokrstili knihu z Vydavateľstva SLOVART Vila Klára. Napísal ju Fero Rajec, ktorý debutoval v roku 2005 a doteraz mu napríklad vyšli zbierka humoristických poviedok z policajného prostredai Vtedy na Záhorí alebo Tá fľaša mení situáciu, román Matkin Medailón či román Miriam (Vydavateľstvo SLOVART).
Román Vila Klára rozpráva príbeh bratislvaskej rodiny Alexa Reimana, majiteľa zlatníctva, ktorého rodina pri znárodnení vo februári 1948 prichádza o všetok svoj majetok. O tom, ako sa rodil príbeh dvoch bratov, majiteľov zlatníctiev v Bratislave a vo Viedni, porozprával autor na prezentácii knihy v rozhovore s Rudi Rusom. Spisovateľ prezradil, že hoci od roku 1975 žije v Holíči na Záhorí, Bratislavu má stále v srdci a nedá na ňu dopustiť. Zaspomínal si aj na bratislavské Korzo, na ktorom v čase normalizácie korzovali už najmä fízli, udavači a eštébáci – a aj to bol dôvod, prečo sa z Bratislavy odsťahoval.
Informácie o znárodnení čerpal najmä z rozprávania svojho otca a námet na napísanie Vily Kláry získal od svojej mamy. Podľa moderátora z knihy dýchajú zašlé časy „v tom negatívnom význame“. V diskusii prišla reč aj na Tuzex, exkluzívnu predajňu Eso a seriál Žena za pultom, ktorý bol podľa Fera Rajeca iba rozprávkou pre dospelých, skutočnosť bola úplne iná: Ľudia za socializmu hrali národnú hru, ktorá sa volala zháňačka – každý niečo zháňal.
V knihe je veľké množstvo dialógov, autor však nemá na ich autentickosť zvláštnu metódu. „Ja nad tým nikdy nerozmýšľam, píšem, ako mi to sedí,“ povedal.
Rudiho Rusa oslovila veta z románu: Smútiť nám nepomôže, musíme žiť. „Mladí ľudia by si ju pokojne mohli dať vytetovať na ruky namiesto rôznych anglických nápisov,“ povedal.
Knihu pokrstili dve sudičky: editorka knihy Zuzana Šeršeňová, ktorá vďaka nej objavila, že história má aj farby a vône, hoci dejepis ju v škole nebavil, a spisovateľka Denisa Fulmeková, ktorá priniesla knižke pre šťastie jadeitove jabĺčko, ktoré akoby vyrobili v knižnom zlatníctve Alexa Reimana. Vila Klára má podľa nej osobitný jazyk, dobre sa číta a je veľmi úprimná.
Iris Kopcsayová
Foto Peter Procházka

novšie      staršie